Nuž, nebol to ihličnatý strom a nevyseli na ňom vianočné gule. Naopak, z črepníka vyrastal listnatý strom, ktorému sa museli ľudia vyhýbať, aby mohli opustiť budovu. Namiesto vianočných ozdôb na ňom viseli obdĺžnikové papieriky, na ktorých bolo japonskými znakmi čosi popísané.
Ide strom želaní. Je symbolom festivalu Tanabata, ktorý sa slávi práve v tomto ročnom období. Ľudia na obdĺžnikové papieriky, tanzaku, napíšu svoje želania a zavesia ich na strom, aby sa splnili.
Festival je založený na čínskej legende o princeznej Orihime a pastierovi kráv, Hikoboshim. Orihime, dcéra kráľa nebies Tenteia, tkala nádherné šaty na brehu rieky Amanogawa (referujúc k Miečnej dráhe, doslova: Nebeská rieka). Jej otcovi sa nesmierne páčila látka, ktorú tkala, a tak ťažko pracovala každý deň, aby ho potešila. Avšak Orihime bola nešťastná, pretože kvôli svojej práci nemala čas stretnúť niekoho a zaľúbiť sa.
Tentei, obávajúc sa o svoju dcéru, zariadil jej stretnutie s Hikiboshim, ktorý žil a pracoval na druhej strane rieky. Keď sa stretli, na prvý pohľad sa do seba zaľúbili a vzali sa.
No vydatá Orihime už nemohla dlhšie tkať nádherné látky a Hikiboshi nechal svoje kravy rozutekať sa po celom nebi. Tentei v hneve rozdelil dvoch milencov naprieč rieku Amenogawa a navždy im zakázal stretnúť sa.
Orihime trpela stratou manžela a prosila svojho otca, aby im dovolil zase sa stretnúť. Tentei bol dojatý dcérinými slzami, a povolil im stretnutie siedmeho dňa siedmeho mesiaca, ak Orihime dokončí svoje tkanie.
Prvýkrát, keď sa však pokúsili stretnúť, zistili, že nemôžu prejsť cez rieku, lebo chýba most. Orihime tak plakala, až sa objavil kŕdeľ strák a prisľúbil, že zo svojich krídel vytvoria most, po ktorom Orihime môže prejsť na druhú stranu.
Hovorí sa, že ak v čase Tanabata prší, straky nemôžu priletieť, a dvaja milenci musia počkať na budúci rok, aby sa mohli zase uvidieť.
Orihime a Hikiboshi sú na nebi reprezentovaní hviezdami Vega a Altair. A oslava ich lásky, v podobe vešaní osobných želaní na strom, ktorý sa nachádza na verjenom priestranstve, kde si tie želania môže hocikto prečítať, sa koná po celom Japonsku. Aj v našej univerzitnej knižnici. Nuž, v otázke súkromia, ja mám aspoň výhodu, že je nepravdepodobné, že by tu ktokoľvek rozumel po slovensky. Preto si môžem v pokoji vešať toľko želaní, koľko chcem. Niežeby som bola nejaká tajnostkárska osoba, ale chápete, súkromie je súkromie.
(Jedinú hrozbu voči môjmu súkromiu ohľadom zavesených želaní, predstavuje spolu- zahraničná slovesnská študentka v meste, ale tá chodí na inú univerzitu, takže je nepravdepodobné, že by sa objavila v našej knižnici :))
Toto bol malý úvod do letného festivalového japonského života. Enjoy! :D