Zbežný pohľad do starého Kjóta

Autor: Hana Kaníková | 30.6.2013 o 16:57 | (upravené 30.6.2013 o 17:09) Karma článku: 5,63 | Prečítané:  582x

Pred troma týždňami som sa rozhodla ísť na cestu do Kjóta. Je kultúrnym centrom Japonska už niekoľko tisícročí. Väčšina hlavných historických udalostí sa odohrala práve tu. Môj profesor histórie mi povedal, že kto nebol v Kjóte, akoby nebol ani v Japonsku. Tak som si hneď kúpila letenku do Osaky, odkiaľ som priamo na letisku nastúpila do expresu (nebol to Šinkansen- super rýchly vlak, takže cesta trvala vyše hodiny:)) a odviezla sa na stanicu Kjóto. V mobile som mala odfotenú mapu k hotelu, takže som vyzerala  Kyoto Tower, obchod Seven Eleven a ďalšie orientačné body. Hotel sa v objavil už za päť minút.

Nad hlavou som si držala krémový dáždník a v ľahkom daždi som za sebou ťahala mini kufrík. Keď som stratila z dohľadu modernú budovu hlavnej stanice, uličky boli čoraz menšie a menšie. Míňala som študentov v uniformách, ktorým sa v piatok podvečer skončili mimoškolské aktivity, či salarymanov mieriacich do reštaurácií na večeru a pohárik.

Zastala som pred hotelom s názvom Capsule Ryokan. Presne- išlo o kapsulový hotel, kde som si zarezervovala na tri noci jednu kapsulu, priestor kde sa môžete vyspať v polohe ležmo, samozrejme, a posadiť sa. Ale postaviť sa už nedá :). Slovo Ryokan zase naznačuje klasický japonský hotel- tatami rohože, futon (makký matrac položený na tých rohožiach, kde sa spí) a posuvne sa otvárajúce dvere. Moja kapsula mala tie tatami rohože aj futon a zástenu (?), ktorú som si stiahla, aby nikto nevidel dovnútra.

Väčšina kapsulových hotelov má miestnosti rozdelené pre mužov a ženy, alebo prípadne vôbec neposkytuje ubytovanie ženám(viem, diskriminácia), ale tento hotel mal ubytovanie zmiešané. Takže, keď som sa vyšplhala po rebríku do svojej kapsule, mohla som počuť staršieho nemeckého pána, ktorý býval podo mnou, ako pozerá správy na svojom televízore (každá kapsula mala vlastný televízor).

Otvorila som svojho sprievodcu po Japonsku na kapitole Kjóto a naplánovala si program. Zlatým klincom soboty sa stal Kiyomizu-dera, už zdiaľky bolo vidno davy ľudí, ktoré ho obliehali. Skupiny mužov sa vnútri práve pokúšali zdvihnúť 90-kilovú železnú palicu, tradične slúžiacu na zaháňanie démonov. Zamierila som trochu bokom, k miestu, kde sedel starší pán a dala som mu 100 jenov za vstup do Tainai-meguri. S ostatnými návštevníkmi, ktorých som počula za chrbtom som teda symbolicky vstúpila do maternice ženského bodhisattvu. Vnútri bola úplná tma, pod nohami som cítila chladnú kamennú podlahu (museli sme sa totiž klasicky vyzuť pred vstupom do chrámu). Obávala som sa, či tam nežijú nejaké nechutné chrobáky. Fakt som si nevidela na špičku nosa. Po chvíli sa za rohom objavil osvetlený kameň s neznámym nápisom- neviem ako ho dokázali vysvietiť tak, aby svetlo neosvetlilo aspoň trochu okolie!! Ak kameň reztočíte, môžete si niečo želať :).

Chrám bol obklopený uličkami plnými obchodov so suvenírmi a tradičnými výrobkami, ako sú vejáre. Som zaťažená na vejáre- vlastniť jeden je veľmi praktické, najmä keď teploty presahujú pohodlnú úroveň. Hneď som si jeden kúpila. V tejto krajine vejár nie je nič nezvyčajné. S príchodom leta sa ním ovievajú nielen ženy, ale aj muži. Počula som, že klasický trojuholníkový tvar vejára najprv prislúchal mužom, ženy držiavali v ruke skôr paličku, ktorá prechádzala do dreveného kruhu vyplneného papierom. Oba typy sú stále veľmi rozšírené. V knižniciach, alebo v non-stop obchodoch si druhý typ môžete zobrať zadarmo a ovievať sa ním, ak je vám teplo :).

Keď sa plížil večer, vonku sa objavili gejše. Môžete ich vidieť neskoro poobede, alebo podvečer, keď sa presúvajú na vopred  dohodnuté vystúpenia. Práve som vyšla z jedného obchodu, keď sa na ulici objavili štyri gejše nasledujúc profesionálnu fotografku s tvrdým výrazom. Predpokladám, že v pláne bolo fotenie v uliciach Kjóta. Všetci okolo stojaci turisti hneď vytiahli foťáky. V inej uličke som zase zahliadla dvojicu takýchto dám vezúcich sa v rikši. Premýšľam, či je vezenie sa v rikšách naozaj len službou pre turistov, alebo sa ešte stále využívajú na prekonávanie menších vzdialeností, kam idete za svojimi povinnosťami. Je rozhodne ťažké pohybovať sa v ťažkom kimone, keď ani nemôžete poriadne natiahnuť krok. Ak sa ponáhľate a máte na sebe tradičný odev, je rozhodne výhodné využiť rikšu. Naviac poslúžite popularite mesta- ak ste gejša a veziete sa v rikši. Všetci si vás budú fotiť (niektorí, ako neznáma Američanka, z otravnej blízkosti, ale čo sa dá robiť) a tým pádom šíriť po internete nádheru starého Kjóta a pretrvávajúcich remesiel.

Najlepším zážitkom pre mňa bol Kinkakuji, Zlatý pavilión. Postavili ho ako villu pre šóguna Ashikagu Yoshimitsua v roku 1397, a neskôr zmenili na chrám. Budova je fakt zlatá! Je medzi cudzincami veľmi obľúbená, no Japonci majú radšej Ginkakuji. Ten názov znamená Strieborný pavilión, ale na rozdiel od Kinkakuji, nie je postriebrený. Z nejakého dôvodu sa postriebrenie nerealizovalo, na sklamanie vtedajšieho šóguna. Japoncom sa zdá Zlatý pavilión príliš žiarivý, príliš vyčačkaný. Pravdepodobne nesúhlasí s ich zmyslom pre jednoduchosť a strohosť. Na druhej strane je Zlatý pavilón veľmi populárny medzi Európanmi. Však my, s našimi historickými rokokovými stavbami, starožitnými zlatými rámami, či striebornými svietnikmi a inými tardičnými európskymi čačkami- jasné, že sa nám Zlatý pavilión páči! Priznám sa, že mi mysľou pri pohľade na Kinkakuji prebehla myšlienka: Aká krásne jednoduchá stavba. :)

Výlet ku Kinkakuji trval dlhšie ako som čakala, takže som nestíhala odviesť sa späť na stanicu pomalým autobusom,preto som zaklopala na okienko taxíka, čakajúceho pred areálom. Pán s bielymi rukavičkami na rukách stlačil tlačítko a zadné dvere sa automaticky otvorili. Povedala som mu cieľ cesty : Stanica Kjóto.

Vystúpila som z taxíka, bežala si do skrinky po kufor a dáždnik, ktoré som tam zavrela ráno. A potom som aj s kufrom a d'ždnikom bežala na Haruka expres. S mojím nástupom sa expres pohol. Usadila som sa a keď revízor s úklonom skontroloval lístky všetkých cestujúcich vo vozni otvorila som si román. A vracala so späť do Fukuoky.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

EKONOMIKA

Nové pravidlá zásadne ovplyvnia ľudí. Dlžníkov aj exekútorov

Sociálna poisťovňa môže siahnuť na účet aj bez exekútora.

KOMENTÁRE

Fico radí socialistom ako byť populárnejší

Toto má byť lekcia z postkomunistickej Európy?


Už ste čítali?